Koniec školského roka je predo dvermi a v mesiaci jún sa tradične organizujú koncoročné školské výlety. Žiaci piatej a šiestej triedy so svojimi triednymi učiteľmi navštívili mesto Trenčín.
Bol piatok, počasie vyzeralo všelijako, no tridsaťjeden-členná skupina nadšencov sa v skorých ranných hodinách vydala na cestu.
Premiestňovanie vlakmi z Vysokej pri Morave, cez Zohor a Bratislavu do Trenčína trvalo niekoľko hodín, ale nám to vôbec neprekážalo, pretože sme boli plní očakávania. Pri pohľade z vlaku sme spoznávali prírodné krásy Slovenka, až napokon sa pred nami týčil Trenčiansky hrad, ktorý bol už na dosah. Počasie sa umúdrilo a v Trenčíne nás vítalo slniečko. A naša ozajstná cesta za dobrodružstvom mohla začať! Zo železničnej stanice sme sa vybrali turistickým krokom k nášmu cieľu. Našťastie, hrad nebol priveľmi ďaleko, ale museli sme vynaložiť silu, aby sme sa k nemu dostali. Zdolali sme prechod cez časť mesta Trenčín, dostali sme sa na Matúšovu cestu a už nás čakalo podhradie, kde sme si urobili krátku prestávku. Navštívili sme Studňu lásky, pohladkali sme si dravých operencov, pokupovali sme si suveníry. Na obed nás čakala milá pani sprievodkyňa, ktorá nás oboznámila s históriu Trenčianskeho hradu a poprevádzala nás po jeho tajných miestach a komnatách. Z dejepisu sme získali nové poznatky, zároveň sme si zopakovali, kto bol Matúš Čák Trenčiansky, ktorí uhorskí šľachtici a ktoré rody v minulosti vlastnili hrad, ktorý bol a je dominantou Stredného Považia, a dozvedeli sme sa, že po územie Trenčína sa rozprestieralo Rímske impérium. Naša obhliadka hradu sa zavŕšila výstupom na Matúšovu vežu, vysokú 36 metrov, typickú pre tento hradný komplex. Informácie, ktoré sme počuli, priestory, ktoré sme v hrade ponavštevovali nás zaujali, ale nie nadarmo sa hovorí, že z chleba žije človek, museli sme sa i my posilniť. V centre mesta sme navštívili reštauráciu, kde nás čakal príjemný personál, pousádzali sme a pripravený bol pre nás neskorý obed – výborný rezeň so zemiakmi a šalátom. Posilnení, oddýchnutí sme sa vrátili na vlakovú stanicu a už nás občakúvala spiatočná cesta domov. Miestami sme museli čakať na prípoje, ale nám to nevadilo, vždy sme sa vedeli nejako zabaviť.
Okolo osemnástej hodiny sme sa vrátili do našej obce, kde nás na stanici čakali naši rodičia a kamaráti. Takto sme absolvovali náš tohtoročný výlet, na ktorý budeme dlho spomínať. Ďakujeme!
Mgr.Daniel Prokop
